Infantilný krátky blog o tom, ako mediálne súcitíme
Vybuchli bomby v Bostone. Áno, je to strašné a odsúdenia hodné. Všetci súcitia s obeťami, celý svet smúti. Čakám, kedy vyhlásime štátny smútok.
To, ale že denne umierajú stovky detí nie len v krajinách tretieho sveta už nikoho netrápi. Áno, je to smutné, ale je to tak. Smútime a oplakávame to, čo je v telke, to čo ide v rádiu a to čo máme na nástenke Facebooku. Možno sa nás to týka kúsok viac, ako „deti v Afrike“, ale ani zďaleka to nemá takú dôležitosť.
Deti v Afrike? Staré. Nezaujímavé. No a? Ja chcem oplakávať Boston, však to je v AMERIKE! (nie je to narážka, ale ak by sa to stalo napr. v Taliansku určite by z toho nebola taká udalosť)
To že dnes v Iráne zomreli stovky ľudí pri zemetrasení ste zachytili? Ani ja nie.
Je to hit, je to šik oplakávať Ameriku. Hlavne online a medzi polievkou a druhým jedlom na obede. Obede, ktorý tak chýba tým, na koho by sme si mali spomenúť …
Súhlas!