Ako som sa vrátil do školy … a znova ju nechal

V roku pána 2012 som skončil vysokú s bakalárom. Pretože mi škola nič nedávala,  nepokračoval som. Tento, teda rok 2014, som sa prihlásil znova.

Tie dva roky ubehli ako voda a nejak som sa k tomu vrátil. Nechcel som titul. Chcel som proste učiť na vysokej škole a bez dokončenia druhého stupňa to nešlo. Učiť som chcel už od „malička“ a tiež sa otvárala možnosť potom nabehnúť rovno ako doktorand na nový študijný odbor, ktorý je môjmu srdcu blízky – digitálny marketing. V piatok ráno som to však znova zabalil. Prečo?

Za tie dva roky som zabudol, ako to u nás vlastne funguje. Áno, riešme teraz iba otázku odboru „marketing“. Externé štúdium pár hodín v sobotu, predmety, ktoré sú ako z inej galaxie (psychológia toho a toho, metodológia toho a toho…) a ešte aj na hodine „marketingov“ to boli väčšinou samé bullshity.  Neviem, čo som čakal.

Jednooký medzi slepými

Chcel som proste zatnúť zuby a urobiť si toho magistra, aby som si potom mohol robiť svoje predmety ako chcem. Bez ohľadu na ostatné. Popri absolvovaní všetkých tých zbytočných omáčok som ale prišiel na to, že to nie je možné. Aspoň na škole, kde som bol. A zase hrať sa na jednookého medzi slepými…

Jeden príklad za všetky. Predmet „Teória tvorivosti“. Pochopil by som, ak by sme sa tam venovali tomu, ako motivovať tím tvoriť, ako motivovať samého seba byť tvorivejším. Proste, ako to uchopiť. No nie. Mali sme napísať seminárku a naučiť sa 500 strán textu, ktorý by som si nezapamätal, ani keby tá škola bola len o tom. Prax ako prasa. Držalo sa to skôr toho „teória“ ako „tvorivosti“.

Kde bola chyba

Áno, chyba mohla byť aj v mojej „lenivosti“, to priznávam. Ale skôr by som to videl na opadnutie motivácie mať niečo spoločné s výučbou na vysokej škole. Dajme tomu, že by som sa rozhodol inak. Skončil by som magistra a šiel na doktorandúru. Okey, som tam. Prišiel by som ale do ekosystému, kde študenti študujú pre titul a sú zahltení tým, že študujú to, čo ich nezaujíma. Aj u nás sa „prihlasuje“ na predmety, ale štýlom, že „vyber“ si 10 predmetov z týchto 10 čo sú na výber, ináč neprejdeš. V zahraničí to je asi inak, nie? Študent sa môže profilovať hlavne tým, kde chodí a učí sa, čo ho zaujíma.

Malo by to byť ako v americkom filme, kde sa vyskytuje veta „ja som s tebou chodil na hodiny termonukleárnej fyziky“ a nie, že sme boli spolužiaci. Preto študent skĺzne do stereotypu a zistí, že vlastne on to musí len „vydržať“ a potom bude pánom sveta. Pán absolvent, ktorý môže ísť robiť a to ihneď! Kde? No hocikde, kde by mohol ísť aj po strednej škole, lebo sa nikde neposunul. Že má titul? Ok, ak chcete zohrievať stoličku na ministerstve životného prostredia, tak to je správna cesta.

Učil by som sa aj zdanlivé zbytočnosti

Naozaj by som tomu dal čas a učil sa veci, ktoré by boli zdanlivo zbytočné. Ak by to vyučoval človek, ktorý by mi povedal: „chlapče, toto sa ti fakt zíde“. Jeden taký predmet sme mali, spravil som ho v predtermíne ešte pred Vianocami. Z nášho odboru by to mohol byť fakt nejaký hard-core manažment alebo projektové riadenie. Prípadne bazírovanie napríklad na výučbe grafiky a fontov. To by sa mi fakt zišlo.

Ako však môže niekoho motivovať pedagóg, čo „nevidel denné svetlo“ a celý život sa točí len v teoretickej rovine? Ako on môže povedať, čo sa ti zíde a čo nie? Ako vôbec môže niečo povedať… Budiš, treba mať aj teórie, ale ako to môže interpretovať niekto, kto s tým v živote ani len náznakovo nerobil? Načo chodíme do školy? Aby sme sa naučili, čo nám nebude treba, nerozumieme tomu a vlastne tomu nerozumel ani človek, čo nás to učil? To sme mohli opustiť lavice po tom, čo sme sa naučili čítať a písať.

Kombinácie vedomostí

Tým, že študentov hádžu do jedného vreca, sa otupuje tak žiadaná špecializácia. Správne by to malo byť nastavené tak, že aj keď existuje predmet „Metodológia niečoho“, tak by mal študent vedieť uplatniť vedomosti z predmetu v tom, čo ho zaujíma. A to sa inak ako ústnou skúškou nedá uskutočniť. Napríklad taký nádejný kreatívec asi nebude vedieť poučku, ale bude vedieť, ako to použiť. Naopak, nejaký „štatista“ bude vedieť odrapotať nakompletku všetko. A napríklad ja by som vedel popísať problémy a úskalia z tých minimálne 10-20 výskumov, čo som doteraz robil. No hold, na to sa ma nikto nikdy nepýtal…

Stredná škola vs. vysoká škola

Napadlo mi prirovnanie vysokej a strednej školy. Predstavte si, že by sa elektrotechnici učili od človeka, čo v živote nedržal pajkovačku v ruke. Opisoval by im, pri akom sklone majú pajkovať, ako majú spájať obvody. Učeň by vyšiel zo školy s tým, že síce vie, že ideálny stupeň pajkovania je 45°, no zabudol by si pajkovačku zapnúť do zásuvky…

Čo s tým?

Zo mňa už asi pedagóg na vysokej škole nebude. Prečo?

1. Študenti sa učia zbytočnosti, namiesto ktorých by sa mali sústrediť na modelové situácie a prax.
2. Ak je aj študent šikovný v určitom smere, tak ho ten zvyšok ubíja natoľko, že stráca chuť riešiť to, čo ho baví. Jednoducho preto, že na to nemá kapacity. Už len pomyslenie na tú hŕbu predmetov, čo ho nezaujímajú, ho postavia do situácie „čakateľa na koniec“.
3. Študent by mal vedieť, čo chce. Prvý ročník by sa mal „rozkukať“ a potom si vyberať už len predmety, ktoré ho posunú ďalej a nebude na nich chodiť, lebo musí. Že nevieš, čo chceš? Tak nech sa páči. Choď na pár mesiacov do McDonaldu a verím, že potom to už budeš vedieť vcelku presne.
4. 99% zo skúšok na marketingových školách je písomných – polovica to opíše a druhá sa to naučí naspamäť.
5. Seminárne práce sú koncipované tak, že študent málokedy dostane za úlohu prísť s niečím novým. Okopčí 3-4 knihy a šichta. Seminárka by mala byť súčasťou ústnej skúšky, kde sa ukáže, ako na tom študent naozaj je.

Každopádne, som rád, že som sa na to znova dal. Aspoň viem, že sa tam už nechcem vrátiť najbližších 20 rokov :).