VIDEO ROZHOVOR: O marketingových vysokých školách, o živote a praxi

Tak som spravil prvý rozhovor na blog. Ako vždy, nejak som to nedramatizoval 😀 Hneď s Palom Kyselicom, ktorý robí v štúdiu Echt, spolu organizoval Unicamp, a veľa ďalších vecí.

V prvom videu sme sa bavili o Palom, živote a čo robil a robí. V druhom už riešime vysoké školy. Jeho skúsenosti a to, ako by sa to dalo zlepšiť.

Pod videami je aj prepis, ktorý má cez 6600 slov a 36 000 znakov 😀 Kto by nechcel pozerať video. Plus prikladám aj nahrávky v SoundCloud kto by chcel počúvať 🙂

Prvá časť o Palovi:

Druhá časť o Palovi, ako doktorandovi a vysokých školách:

Š: Takže čaute, toto je môj prvý blog, nebudem to asi volať videoblog, lebo neviem, ako často ho budem robiť… Chcel som natočiť nejaký rozhovor, video s niekým, kto nie je úplne z marketingovej oblasti, a aj keď je, rozprávať sa o niečom úplne inom. Som tu s Palim, ktorý je marketingový špecialista, grafik, a ideme sa porozprávať skôr o školstve a o vysokých školách, lebo Paľo je doktorand. Ja neviem, ešte si neskončil…?

P:Už som skončil.

Š: Už si skončil… Už je doktor… Nepoznám veľa doktorandov, ktorí by boli z praxe a riešili by nejak normálne tú vysokú školu… Že tam nešli hneď po škole, nezostali tam, kde boli… Takže s ním sa porozprávame na začiatku, niečo o ňom v krátkosti a potom budeme preberať tú školu. Takže, som sa pripravil… Dáme to od začiatku… A ty si tiež nevyrastal ani Bratislave, ani v Trnave, ani v Nitre, ale niekde v Po…

P: V Pobedime.

Š: V Pobedime, to je kde?

P: Pobedim je medzi Piešťanmi a Novým mestom nad Váhom. Bližšie k Piešťanom, ale okres Nové mesto nad Váhom. Tam som vyrastal od svojich 18 rokov. Chodil som na gympel do Nového mesta nad Váhom, ale srdcom som stále Pobiedzan, aj som bol vtedy… A odišiel som z Pobedima, až keď som išiel do druhého ročníka v Trnave, už na FMK, a už som išiel bývať do Trnavy.

Š: Do Trnavy si dochádzal?

P: Jeden rok som dochádzal, ale to bolo 40 minút autobusom, takže bolo to bez problémov. Je to fakt kúsok z Trnavy. Autom je to za polhodinu.

Š: Tam si chcel ísť do Trnavy na marketingovú, či…?

P: Vieš čo, ja som sa hlásil… No takto. Dlho som nechcel ísť na žiadnu vysokú školu, lebo ja som hneď po gympli chcel robiť stolára. Mňa strašne bavilo robiť s drevom. Doma som si cez to posledné leto, čo som bol ešte na gymnáziu, postavil altánok, nábytok a všetko som si robil sám z dreva. A strašne ma to držalo. A už som bol dohodnutý, že začnem vo firme, v ktorej robí aj otec, v stavebnej firme, v stolárskej dielni, ako učeň, a postupne sa tomu budem viac venovať…

Ale na poslednú chvíľu som si podal nejaké prihlášky, na školu, čo nebola ďaleko od domu. Nechcelo sa mi ísť bývať niekde mimo, lebo ja som tam mal zázemie, kamošov, partiu, futbal som hrával v meste, a tak ďalej, takže chcel som byť stále ako keby doma. Tak som si vyberal a jediné kritérium bolo, nech tam nie je matematika… Takže som si dal prihlášku do Trnavy na FMK a do Trenčína na nejakú… Už ani neviem, čo to bolo… Proste nejaká verejná sféra, správa, niečo také.

Š: A aké boli tvoje marketerské začiatky… Keď si chcel byť stolár, tak asi…?

P: Chcel som byť stolár, ale ja som sa už od puberty hral s photoshopom a ilustrátorom, bol som taký samouk. Ale bol to len koníček, vôbec som nevedel, že sa dá tou grafikou aj nejako komerčne živiť. Ja som to vnímal cez to, že som si potreboval robiť obrázky na Facebook… No, na Facebook… Vtedy to bolo ešte na Pokec… Potreboval som niečo posielať do RPčiek dievčatám.

Š: Takže si si niečo „zväčšoval“? (smiech)

P: Nie, nie, skôr som oné… J*báky vymazával a také veci… Takže tutorial som sa učil, snažil som sa robiť grafiku, ale bez toho, aby som sa na to pozeral ako komerčák, vyslovene ma to bavilo. No a keď som došiel do Trnavy do školy, tak ma to hneď v prvom ročníku ešte viac chytilo. Zistil som na tej škole, že v celom tom marketingo-reklamnom svete ten dizajn alebo grafiku treba. Do troch rokov som sa skamošil aj s Jakubom a on už vtedy riešil aj svojich klientov. Hlavne na Orave, pre gymnázium robil veci, pre Oravu vtedy robil ako dizajnér… Takže ja som mu s tým začal pomáhať a cez to nejak (cez tú školu) som sa dostal k marketingu.

Nebol som od pätnástich rokov presvedčený, že chcem byť marketér … Mal som chvíľku, že som chcel byť žurnalista alebo novinár, športový novinár. A cez to som nejak išiel na to FMK… Nemôžeš vedieť v pätnástich rokoch, že chceš byť marketér.

 

Š: Dobre. A potom ste začali riešiť Unicamp, to bolo v treťom ročníku alebo v druhom?

P: No, vieš čo, prvý Unicamp bol 2010?… 10. 11, 12, 13, 14, 15… Hej, 2010 bol prvý Unicamp. A to bolo také, že to robil celé, aj to celé vymyslel, aj to celé zorganizoval Jakub s Kučom… Peťom Kučerkom… A tým, že ja som už vtedy robil pre Pohodu, pre festival, tak mňa zavolali, nech spravím afterparty. Že oni robia takúto akciu a že proste ja, keď robím…

Š: Vy ste sa nepoznali vtedy?

P: Poznali. My sme boli spolužiaci jedného ročníka, ale oni bývali v Trnave, boli akoby častejšie spolu. Ja som bol v tej Trnave niekedy tri dni v týždni, niekedy štyri, ale to bolo také, že zo školy do školy, že som tam nezostal… Zostal som niekedy na pivo a tak, ale neostával som s nimi po večeroch, na intráku, na bytoch a tak ďalej… Takže ja som nevedel, kedy sa to upieklo. Rozprával som sa s nimi, vedel som, čo si vymýšľajú, ale celé to zorganizovali ten prvý rok oni dvaja.

Unicamp bola taká konferencia, ktorú organizovali študenti FMK, a ja si doteraz myslím, že to je jedna najlepšia z konferencií, na ktorých som kedy bol… Bolo to také prirodzené a malo to dosť veľký, pozitívny vplyv na celé okolie. Nebolo to len o tom, že tam prídu štyria optimisti niečo porozprávať, ale fakt to malo zmysel. A Paľo to organizoval s Jakubom a s Kučom a s Baškou…

Ja som robil len after. Ja som vedel plus-mínus, že kto príde rozprávať, poznal som už vtedy Žltého, vedel som, že mali sme tam… Koho sme tam mali?… Vieš, mali sme tam… Miša Meška, Miša Trubala. A neviem, ako som ich vnímal, ale to bolo už pred ôsmimi, siedmimi rokmi, takže v podstate neboli až takí známi a slávni. V podstate to bola jedna z prvých akcií takéhoto druhu, kde chodili rozprávať… Tak som ich aj vnímal.

Kučo dostal inšpiráciu na Barcampe, vedel, že sa takéto marketingovo-neformálne konfery robia, alebo že sa začínajú robiť… Ja som tam išiel niečo ako organizátor, niečo ako hosť, ja som sedel na tých prednáškach… A doteraz si pamätám na celú Žltého prednášku, keď tam bol s Milkom, to bolo Nice Things… A pamätám sa doteraz, ako ukazoval plagát, ktorý keď zoomol a zoomol a ešte raz zoomol, tak bolo pozadie obrázku … proste tam boli penisy nakreslené…

Čiže ten môj začiatok z Unicampu a ako som sa k tomu dostal, to bolo, že som mal zorganizovať afterku… Afterku som zorganizoval so Skaprašupinou a ešte s Briders, s kamošmi z Nového mesta… Prerobili sme na nej… Celý prvý rozpočet Unicampu bol 2000 eur a z toho 1000 eur bola afterka.

Š: Ale tak to má byť!

P: Čiže tak. To bol začiatok.

Š: Ten Unicamp bol fakt super, o tom by sa dalo tiež dlho rozprávať. Potom ste riešili nejaký Back Space aj s Baškou, tak ešte niečo riešite?

P: No Back Space, to je občianske združenie… Keď sa prvý Unicamp zorganizoval na pankáča, cez moju živnosť, tak keď sme robili druhý, prišli sme na to, že to potrebujeme nejako zastrešiť…

Dať tomu právnu formu, aj kvôli vystupovaniu, spolupráci pred partnermi, aj voči tej škole sme museli nejak vystupovať, aj voči tým rečníkom, sponzorom a tak ďalej… A zároveň sme chceli vymyslieť nejakú… Kokos, neviem, či to nazvať platforma, ale proste nejakú skupinu alebo združenie, cez ktorú sme chceli robiť viacero vecí. Vedeli sme vtedy, že chceme robiť tie QuickKancle… Nieže vedeli, ale vedeli sme, že neostaneme pri Unicampe, ale taký ten aktivizmus alebo hyperaktivizmus, nejaký študentský, sme chceli mať nejako nazvaný. Tak preto vznikol Back Space, s tým, že druhý rok sme boli… Ešte tam bol Paťo Hudák od začiatku v tom Unicampe. Back Space sme založili ja, Jakub, Kučo a Paťo Hudák. Kučo vtedy najprv doniesol Bašku do tímu…  Klimekovú… Ešte s nami bola Veronika Pizano. Ona vlastne…

Š: Ona bola „škola“, nie?

P: Hej, ona bola škola. Ona bol dôležitý človek pri tom prvom Unicampe. Ona bola taký ten styčný dôstojník medzi nami a študentami a školou. Takže vlastne toto je šesť ľudí, ktorí boli už od začiatku v tom Back Spacei.

Tak sme spravili aj druhý Unicamp 2011, čo bol v Holiday Inn. Potom sa k nám pridala Blažka, s ňou sme spravili tretí Unicamp v Synagógach. To je taký ten naj, čo ľuďom najviac ostal v pamäti… Vtedy sme mali prvýkrát aj veľkého rečníka, toho Matiasa Coreu z Behance-u.

Back Space ako keby robil viacero vecí naraz. Mal konferencie, rozbehli sme tuto v Bratislave v Dunaji s Gabom Bindičom QuickKancle, ten coworking pre neziskovky, čo funguje doteraz… My sme veľa vecí ako keby rozbehli v rámci toho Back Space-u a potom sme to buď na niečo zmenili, alebo sme to posunuli niekomu inému. To isté napríklad KOLKOLO, my sme to vlastne vymysleli spolu s chalanmi z Pecobikes… S Adamom Peciarom v Trnave. On s Paťou vymysleli projekt, že poďme v Trnave prenajímať študentom bicykle, lebo je tam rovina a nie je tam normálna MHDčka, takže bicykle sú dobrý dopravný prostriedok na to mesto…

Backspace stále funguje, aj keď reálne… Je dobré mať aj takúto neziskovku alebo dobročinné aktivity, je dobré mať občianske združenie, lebo potrebuješ niekedy komunikovať so samosprávou, a tak ďalej… A pozerajú na teba inak, ako keď tam príde chlapec v nejakých šušťákoch alebo kapsáčoch a že ja som Števko a idem organizovať svetovú konferenciu… Takže teraz Back Space zastrešuje jednak By design, čiže konferenciu, ktorej obsah je priamym pokračovateľom Unicampu… Zastrešuje Námestovo budúcnosti, čo robí vlastne Jakub s Marošom a v podstate keď príde ďalší projekt, ktorý spadá do kategórie neziskoviek, tak to bude zase cez to… Takže ten Back Space znamená takéto dobročinné aktivity. Alebo spoločensky prospešné.

Š: Chápem. Potom ste robili to Poctivo s Kubom. To si ešte ja pamätám, že keď sme spolu bývali, tak tam nejaké korenie furt riešili…

P: No Poctivo vymyslel on kvôli tomu, že chcel predávať ako keby remeselné veci… No a vzniklo to na tej konferencii, kde sme prišli k tomu, že nemáme čo dávať zahraničným rečníkom… Nejaké pekné slovenské darčeky. Vždy si mal na výber v ÚĽUVE nejaké bábiky z kukurice, alebo si mal čičmársky vzor alebo čičmársku čipku na všetkom možnom, polepenom a pokreslenom, a tam to končilo.

My sme chceli starý, kvalitný dizajn, mal to byť kvalitný produkt v prvom rade, či už to bude med, alebo vanilka, sviečky… Alebo hocičo, čo sa dalo vyrobiť… Alebo kožené výrobky… A že pekne zabalené, moderne, aby sme sa nemuseli hanbiť, aby to bola funkčná vec, alebo aby sa to dalo zjesť. Že nech to nie je len – vieš, čo spravíš s tou bábikou šupovou, zahodíš to do krabice. Takže kvôli tomu vzniklo Poctivo. A to malo ako keby viacero pilotov, alebo ako by som to nazval… Vzniklo to ako produkty, ktoré budú mať e-shop a budú sa predávať ako limitované série.  Že sa spraví ten med a neviem, čo bolo druhé…

Š: Paprika to bola nejaká…

P: Tuším, že paprika…

Š: Aj sirupy tam boli nejaké…

P: Aj sirupy, no… Potom sirupy išli už úplne mimo nás… A vlastne vzniklo to, že e-shop s pekne zabalenými slovenskými výrobkami, s tým ale, že sme poznali tých výrobcov, takže sme chceli nejako využiť aj ich… Takže ku každému sme chceli chceli točiť príbeh… Že vyrábajú med, tak natočíme si, ako bol ten med vyrobený, aby si reálne videl, kto za tým stojí, ako to robia, a tak ďalej… A potom s tými výrobcami sme začali robiť workshopy, že „kúp si od nás pekne zabalený sirup, ale príď a nauč sa, ako sa sirup vyrába, naučíme ťa to človekom, ktorý to robí pre nás, máme na neho kontakt“. A je to prospešné aj preňho, on si ako keby robí promo, má z toho nejaký ďalší zdroj príjmu. Celé to bolo postavené na tom, že sme chceli nejako udržať tie slovenské remeslá pri živote, ale nie je to skanzen, ale moderná vec, funkčná.

Š: A ono to nejak pokračuje teraz?

Z tohto modelu – že výrobky a workshopy pre jednotlivcov – sme potom switchli na to, že workshopy budú ako keby hlavný produkt, ktorý budeme predávať tým firmám ako teambuildingové veci alebo aktivity. Lebo tých teambuildingov sa robí veľa, ale tie eventovky majú obmedzené kapacity a možnosti a nápady, že čo robiť, a firmy tak isto…

Eventovke si dal nejakú ďalšiu možnosť, čo môže predávať svojim klientom. Im si to vedel predať cez to, že jednak podporia remeslo, remeselníka, pomôžu uchovať remeslá na Slovensku, zároveň vedeli, že presne komu tie prachy idú. Zároveň si mohli vyrobiť na tom workshope niečo, čo im ostane vo firme –  majú workshop, kde sa celý deň učia, ako sa varí sirup, a potom reálne ten sirup, čo si navarili, môžu tri alebo štyri mesiace piť. Alebo že budú mať workshop s lektorom… Alebo sieťotlač sme robili… Vieš, to je fajn, že naučíš sa niečo o tom, reálne podporíš človeka, ktorý sa tomu venuje, a ostáva ti z toho niečo vo firme…

Takže takto to bolo vymyslené, aj to chvíľu fungovalo, ale potom sme prišli na to, že ak by to malo rásť, tak by to muselo mať šéfa, ktorý sa tomu bude venovať fulltime. Lebo vlastne my sme to mali ako keby … Robili sme to ako rozbehnutú značku, investovali sme do toho čas bez toho, aby sme z toho nejako chceli naspäť. Ale keď už bola tá značka vybudovaná, prišlo to do momentu, že si to môže ako keby zarábať peniaze minimálne na seba…

To nemala byť nikdy nezisková vec, mal to byť normálne biznis, o ktorom bolo jasné, že nikdy nebude z toho zlatá baňa, že sa nebude dať z toho uživiť 15 ľudí, ale minimálne samo na seba si to dokáže zarobiť. A to by bolo v tom prípade, že by sme sa vedeli predávať tým firmám. Ale to by si musel chodiť, jednak robiť tomu pravidelný sales a potom robiť aj produkčnú robotu okolo. Normálne klasickú eventovú produkciu, od priestoru, nakúpiť polotovary, logistiku riešiť – aj s tou firmou aj s tým remeselníkom – obhliadky, elektriku, aby bola všade voda, vieš…

Š: Takže ste to stopli… 

Takže sme to stopli… Nie, že stopli… My sme to mali chvíľku, pol roku, v mŕtvom bode, snažili sme sa nájsť človeka, ktorý by sa toho chytil, že bude robiť ako keby pre nás, že to bude jeho projekt… Malo by to toho človeka uživiť, tým že predáš tri alebo štyri workshopy, zorganizuješ ich, tak ti to určite zaplatí ten čas, čo tomu venuješ… Ale nepodarilo sa nám nájsť takého človeka, čo by to vedel úplne bez nás robiť. Stále sme museli byť do toho zapojení viac, ako sme chceli, tak sme to nakoniec predali minulý rok.

A žije to stále, robí to jedna baba… Už nie je jedna, už má na to ďalšieho človeka, ktorý jej s tým pomáha. A robia teraz dosť, čo som videl, nejakých štyri, päť workshopov za tento rok… Aj okolo Vianoc robili a teraz robia skôr také, že idú viac do takých ľudových tém… Mala tam výrobu cínových vojačikov, teraz niečo viac do eventových, tanečných vecí, a tak ďalej, takže žije to. Nie je to úplne presne v tom modeli, ako sme to mali my vymyslené, ale značka funguje normálne, takže to nie je mŕtvy projekt, ale už to nie je vôbec naše… Je to vec, ktorú sme dali preč.

Š: Čiže ste sa rozlúčili… No a teraz robíš v štúdiu Echt, kde sme aj teraz, to sme nepovedali na začiatku… Takže robíš asi dizajnéra.

P: Hej, no, hlavne dizajnéra. Môžem sa pozrieť, kto mi volá? Či to budeš musieť vystrihnúť?

Š: Teraz si dáme aj tak pauzu, lebo si dáme druhé video už o tých školách… Toto bolo o Palim a dáme druhé video o školách. V prvej sme si hovorili niečo o Palim, ja ho teraz ešte trochu predstavím. Aktuálne sme v štúdiu Echt, v ktorom Pali pracuje aj s nejakými ďalšími chalanmi. Tak v krátkosti: čo robíš teraz aktuálne a čomu sa venuješ?

Studio Echt máme traja s Jakubom Ptačinom a s Mišom Chovaniakom. Založili sme ho minulý rok, na začiatku roka 2016, lebo ja som fungoval ako freelancer, predtým som robil v eTargete dva roky, potom som išiel ako freelancer robiť do coworkingu na Riviére, čo Jakub inicioval. Ja som mu potom pomohol to rozbehnúť.

Robil som v podstate dizajn, viac-menej na vlastnej nohe, ale tých spoločných klientov aj roboty s Jakubom bolo stále viac a viac. Mali sme tých klientov už pomerne veľkých a potrebovali sme to nejako zastrešiť, lebo ideš do veľkej firmy na meeting a potom fakturuješ na živnosť…  Vyzeralo to veľmi neprofesionálne. V podstate sme vedeli, že potrebujeme tomu dať jednak právnu formu, jednak značku, aby to bolo väčšie, táto naša činnosť. Tak sme založili Echt.

Teraz nás je osem a robíme kopec dizajnových aj marketingových vecí alebo zadaní. Od brandingov, tvorby názvu až po vizuálnu identitu a všetky možné aplikácie, robíme digitálne a webové produkty, to znamená weby, mobilné appky… A s tým, že nielen nakresliť, ale aj vyrobiť. Takže full servis, čo sa týka webov. A robíme aj content, na to sme teraz založili druhú firmu, ktorá sa volá Mediatechna. Tá je vyslovene na to, že klientom predávame fotky alebo videá, buď na web alebo na interné, firemné účely, kvôli PR, a tak ďalej. Takže robíme toho contentu dosť, na to zakladáme druhú firmu, ktorá sa bude vyslovene venovať tvorbe contentu. To znamená, že aj zvuk, video, fotky, hudba, texty, a tak ďalej.

Š: Dobre, tak toľko asi k tebe. Pali je dizajnér, ale hlavne: minulý rok skončil dokorantúru, takže je doktorand, doktor…

P: Už som doktor.

Š: Doktor… A študoval a potom pôsobil na Fakulte marketingovej komunikácie…

P: Masmediálnej.

Š: …masmediálnej komunikácie v Trnave, odbor marketingovej komunikácie. A tam si robil doktoranda. A ja som sa chcel dnes porozprávať hlavne o tom, aký názor máš na vysokú školu, nie konkrétne tú, ale skôr na tie profesie, a ako to funguje. Zaujíma ma názor doktoranda, ktorý vzišiel praxe a nakoniec sa do nej aj tak vrátil.

Takže možno by som začal s tým, aký máš názor na spolužiakov. Lebo ja keď som išiel v Nitre do prvého ročníka, na marketingovej komunikácii, ale na inej škole, tak tam prišlo 50 ľudí a ja som sa tešil, aké projekty budeme robiť, akí budeme za vodou po tej škole, ale veľmi sa to nenaplnilo. Ty si mal s týmto aké skúsenosti?

P: Ja som mal veľké šťastie na spolužiakov, na môj ročník, lebo sme sa tam streli ľudia, ktorí fungujeme dodnes. Jednak sme si strašne ľudsky sadli, tým, že sme tam nemali veľké výkyvy ročníkové. Sú niektoré vysoké školy alebo ročníky také, že tam máš rozdiel medzi ľuďmi 4-5 rokov. Niektorí začnú školu tak, že boli dva roky v zahraničí, alebo študovali inde, takže je to trochu rozbité. A my sme tam boli všetci ako jedna rodina.

Čo bolo trochu čudné na začiatku, že nás tam bolo dosť málo chalanov. Nás bolo v ročníku 60 a z toho chalanov bolo 10. Alebo tak. S dievčatami sme sa tiež rozprávali, ale hlavne tá chalanská časť si k sebe našla veľmi rýchlo cestu. Názor na spolužiakov mám veľmi dobrý… Neviem, či je to správne slovo… Ale mal som fakt šťastie, že sme sa dali dokopy partia, čo si po pracovnej stránke rozumie doteraz.

Ako keby sme sa ťahali už na tej škole, či už cez ten dizajn, plus-mínus na tej škole sme sa tomu začali venovať vážnejšie, alebo potom cez ten Unicamp alebo organizovanie akcií, cez to, ako vznikol Back Space, čo sme tiež robili štyria spolužiaci z jedného ročníka. V podstate všetci alebo veľká väčšina chalanov, minimálne z tej mojej partie, s ktorou som trávil väčšinu času v tej škole, sme zostali v tomto reklamno-marketingovom biznise alebo brandži. Či už priamo alebo na strane klienta.

Ale to je podľa mňa veľká výhoda tej školy, alebo každej školy, že keď si tam spravíš dobrú partiu alebo dobrý ľudský základ, tak potom z toho ťažíš celý život. Vieš, my sme od toho dizajnu, ale vieme, čo spolužiak, s ktorým si chodil päť rokov do školy, robí PPCčka, alebo robí CEO, alebo robí development, tak ideš prirodzene za ním, lebo vieš, čo je to za človeka. To isté na tej klientskej strane, že omnoho jednoduchšie sa ti dohadujú veci, alebo vysvetľujú, lebo spolupracuješ s človekom, ktorého poznáš… Na tej vysokej škole, tie vzťahy, ako si ich vybuduješ, vo veľkej miere ti to ovplyvní ten profesionálny život. Keď si to… ani nie, že umne buduješ… ale keď máš šťastie na to. A nie si čurák. Keď sú chcú s tebou ľudia kamarátiť…

Š: Tak je to v pohode.A mal si všetkých spolužiakov takých, že boli v pohode, snažili sa, robili s vami ten Unicamp a tak?

P: Nie všetci. Vieš, nemôžu robiť všetci všetko.

Š: To je jasné.

P: Každá vec musí mať nejakého šéfa alebo ten tím musí mať obmedzený počet ľudí, aby bola robota dobre rozdelená. Lebo potom je to také, že všetci všetko organizujú.

Ale väčšina ľudí, keď sme robili spolu – napríklad aj ten Unicamp, keď sme robili štyria – niekto nám pomohol povoziť veci, niekto nám robil SBSkára pri bráne… Takže fakt tá spolupráca na takých tých školských alebo pracovných veciach a tá kamarátska rovina boli veľmi spojené. Nemyslím si, že je to v každom ročníku, alebo že každá skupina vie takto fungovať. My sme mali podľa mňa veľké šťastie, že sme sa takto postretávali a že sme si sadli.

 Š: A ty si sa potom rozhodol, že ideš za doktoranda. Prečo si sa takto rozhodol?

P: To bolo tak, že my keď sme končili piaty ročník, magistra, v tom roku bol posledný Unicamp. My sme ako piataci organizovali ešte jeden posledný Unicamp, tretí, a pre tú školu to začínalo byť veľmi dobré PR. Ten Unicamp si medzi tými študentami získal také meno, že kvôli tej akcii chceli prísť ľudia k nám študovať. Keď si sa opýtal, kam chcú ísť študovať marketing, tak ten Unicamp si ako keby veľmi rýchlo vybudoval meno medzi študentami. Takže pre tú školu to bolo veľmi dobré, že to vzniklo.

Robili sme to sami, ale tá škola nám vychádzala nejakým spôsobom v ústrety. Prvý ročník bol priamo na škole, potom sme to robili mimo, aj kvôli tomu, že sme chceli skúsiť iné priestory, aj kvôli kapacite, a tak ďalej… Ale tá škola vždy vystupovala ako odborný garant – neviem, ako to bolo pomenované presne. Takže sme vedeli, že v tej škole by boli radi, keby ten Unicamp zostal. My sme to chceli stopnúť, bez ohľadu na to, či končíme, alebo nekončíme, tá konferencia už nemala v rámci Trnavy alebo v rámci školy kde rásť.

Ale vedeli sme si predstaviť robiť menšie Unicampy a menšie akcie, stále ťahať na tú školu ľudí z praxe, vzdelávať tých študentov aj takto, nielen z učebníc a školských prezentácií. A to bola jedna motivácia. Že keď bola motivácia na strane školy, vedeli sme, že nás tam nejakým spôsobom chcú mať. A druhá vec bola, že ja som si chcel naozaj vyskúšať učiť. Mama je učiteľka a keď som videl, ako ju to niekedy strašne vyčerpáva…

Š: Šiel by si do toho teraz znova?

P: Akože teraz by som to veľmi zvážil, asi nie som rozhodnutý na milión percent… Ale druhýkrát by som do toho nešiel, minimálne hneď po tej škole…

Š: Vieš, že potom by si sa tam nikdy nevrátil …

P: To je možné, no. Ale vieš, mať 22 alebo 23 rokov a zrazu tí ľudia, z ktorých niektorí boli reálne starší odo mňa, majú ťa počúvať, majú ťa rešpektovať, tak mi to prišlo ako výzva. Nehovorím, že to bol môj sen, ale v tom momente, keď som sa mal rozhodnúť, či áno alebo nie, tak som si povedal, že to chcem skúsiť, lebo nevedel som, čo mám od toho čakať. Tak som to chcel skúsiť, vieš.

Š: Ty si sa vlastne stal potom učiteľom … ako si začal vnímať študentov? Ako si vravel, že ste boli dobrá partia, boli aj ostatní takí? Alebo si začal vnímať študentov inak?

P: Tak začal som si uvedomovať, aké ťažké to museli mať niekedy naši učitelia s nami… Mal som tam špecialistov, doteraz si pamätám mená, aj kde sedávali, a tak ďalej… Aj mi bolo vtipné, čo robili na tých hodinách, buď si niečo vykrikovali, alebo si robili také prezentácie, že keď som sa na to pozrel z pohľadu študenta, nie učiteľa, tak som sa smial na tom, či to bola recesia, alebo neviem, čo to bolo, lebo mali to na háku, veď škola.

Z tej strany mi to bolo vtipné a presne som si uvedomil, že toto isté sme robili aj my. A na druhej strane ma to sr*lo, lebo počas toho, ako som nastúpil na ten doktorát, som robil fulltime v eTargete, potom som išiel freelancovať a reálne každá tá cesta do školy a zo školy, plus nejaká príprava, stála nejaký čas. Mne to za týždeň reálne zobralo možno dva-tri dni čistého času. Pripraviť sa, ísť do Trnavy, z Trnavy… Reálne som dosť času tomu venoval.

Keď som freelancer, tak potrebujem sedieť a robiť, aby som zarábal peniaze. A tým pádom to bolo také, že strašne som si začal vážiť svoj čas a hentam mi to prišlo také, že „ty kokos, ja sa sem trepem kvôli tebe, chcem ti vysvetliť niečo, čomu rozumiem, napríklad corporate identity, veci, ktoré plus-mínus už viem, ako fungujú“… Niekedy to bolo také, že som chápal ten študentský salámizmus, ale niekedy ma to aj s*rlo, lebo som tam chodil na úkor mojej inej roboty a nemal som od nich tú spätnú väzbu úplne pozitívnu.

Ale čo bolo zaujímavé, že to bolo veľmi rôzne od skupiny alebo krúžkov. V ročníku sme mali šesť alebo sedem krúžkov, na ktorých som učil… A prišla 06ka a stačilo, že tam boli štyria alebo piati fakt šikovní ľudia, ostatní sa chceli na nich dotiahnuť, lebo nechceli vyzerať ako úplní chuji, keď vedeli, že majú niekoho šikovného v skupine. Tí šikovní akoby ťahali zvyšok toho krúžku. A to bolo také, že veľmi. Akoby im chýbal nejaký líder.

Neviem, či to bolo iba tým, ale tá úroveň krúžkov a tým pádom aj prác veľmi plávala. Takže bolo to také, že niektoré hodiny ma vyslovene bavili, aj som mal pocit, že dokážem niečo naučiť tých ľudí, alebo minimálne začínajú chápať veci. Hlavne som sa im snažil vysvetliť, že toto je fach alebo brandža, kde keď sa tomu trochu… nieže trochu… ale keď sa tomu budeš venovať, keď sa budeš vzdelávať aj sám, nie je to nudná vec. Celá tá vizuálna identita alebo budovanie tej značky je strašne zaujímavá, tvorivá robota. A nie je to také, že budeš musieť riešiť excely a bifliť sa nejaké veci. Tomuto keď sa budeš venovať, je to robota s nejakými obrázkami a estetikou, je to vďačná vec, zaujímavá vec. Minimálne je to oveľa záživnejšie ako nejaké teórie, analytiky a také veci. A to som sa im snažil vysvetliť, že: „Toto vás bude baviť robiť. Keď sa to naučíte, tak vás to bude reálne baviť robiť.” To som sa do nich snažil nejak natĺcť, ale…

Š: A videl si tam nejaký rozdiel? Že boli iné tie skupiny, ako ste vy boli?

P: Vieš čo… Viem to porovnať iba cez tie predmety, ktoré som ja učil… A u nás boli vyslovene skupiny alebo ľudia, ktorých to buď bavilo, alebo mali skill urobiť to tak, aby to mali lepšie ako ostatní a tým pádom mali kľud. Ale závisí to veľmi od ročníka alebo od skupiny. Aj my sme mali šikovných ľudí, ktorých až tak nebavila tá téma, tá kreatívna časť, u nás ich bolo podľa mňa viacej, v našom ročníku, akože tie ročníky, čo som učil ja, ale nebolo to, že u nás boli a tam neboli. Z tých ľudí, čo som ja učil tri roky, bolo ich trochu menej ako u nás, ale my sme boli v niečom veľmi dobrý ročník.

Š: Takže ty si učil tie svoje predmety… To bola tá corporate identity a ešte niečo?

P: Vieš čo, mal som psychológiu reklamy, seminár. Tým, že som bol doktorand, vždy som viedol iba semináre. Mal som šéfku toho predmetu, učiteľku, ona sa starala o osnovu a témy, ja som s nimi riešil skôr tie praktické veci. A ja som sa snažil aj tie témy zo psychológie reklamy – sú to zaujímavé veci, ale nemám ku každej z tých tém, ktoré sa tam riešia, až tak blízko – snažil som sa im aspoň vysvetľovať, že aj tá forma je dôležitá a nech tú prezentáciu využijú… Lebo dosť veľké percento študentov nebavilo si o tom čítať, ten obsah ich nezaujímal. Tak som sa im snažil vysvetliť, nech sa aspoň snažia spraviť použiteľnú prezentáciu. A to bol veľký problém. A ten problém bol podľa mňa stále, lebo aj keď som odchádzal, veľa študentov prišlo s defaultnou powerpointovou prezentáciou.

Š: Aj tú defaultnú prezentáciu sa dá pekne spraviť.

Nejde vždy iba o ten vizuál, ale nech rozmýšľajú o tom, aký obsah tam dávajú, nech si vymyslia dramaturgiu tej prezentácie, čo dať na úvod, čo dať na záver, pri čom sa zastaviť viacej, kde stačí obrázok, kde napísať text, a tak ďalej. Nech sa v tomto naučia hýbať, lebo keď zostanú v tom marketingu, prezentácie budú riešiť celý život. Buď sa na to budú pozerať ako klienti, alebo to budú musieť tvoriť.

Vizuál je až finálna časť, upratať tomu farby a typo a tak ďalej, ale porozmýšľať nad tým, že keď budem niečo rozprávať, aby som druhých ľudí netrápil tým, ako vystupujem. Tak toto som s nimi dosť riešil na tých hodinách, v podstate na všetkých predmetoch, ktoré som mal na tej škole. A potom som mal také prednášky ako Inovačný manažment alebo ešte niečo s inováciou, nejaký predmet… A tam vyslovene keď mali tému digitálny marketing, na jednu hodinu digitálny marketing, tak vtedy som tam chodil niečo rozprávať. Ale hlavné dva predmety, čo som riešil na škole, boli corporate identity a psychológia reklamy.

Š: A keď si prišiel do tej školy a zrazu si to videl aj z druhej strany, od tých učiteľov, myslíš, že to bolo dobre nastavené? Lebo ja si myslím, že napríklad v Nitre to nebolo úplne ideálne nastavené. Ale po skúsenostiach z Trnavy – lebo ja som tu bol minulý týždeň prednášať v Trnave…  A potom som bol na druhý deň v Nitre, to bola iná galaxia zrazu.

Tak ma zaujíma, či si myslíš, že je to v tej Trnave nastavené vo všeobecnosti správne, vzhľadom na tú prax. Lebo ja mám taký vyhranený názor, že oukej, vysoká škola, teória, neviem čo, ale stále z tej vysokej školy nebudú vychádzať doktorandi, ktorí zostanú na vysokej škole, ale budú chcieť ísť do praxe. Takže ma zaujíma, či si myslíš, že to bolo nastavené správne, keď si študoval, alebo keď si už učil, alebo sa to niekde posúvalo, alebo čo sa tam dialo.

P: Vieš čo, jedna rovina je to, aký je ten systém, druhá rovina, akých tam máš ľudí. Väčšina z tých ľudí, ktorá nás učila, nemala akoby priamy kontakt s praxou, nerobili nikdy v živote tej brandži a bolo to strašne cítiť. Na tých prednáškach a na tom spôsobe, ako ti to vysvetľovali. Keď ti vysvetľovali tú teóriu, znela, že má hlavu a pätu, ale nevedel si z toho reálne nič pretaviť…

Ono nejakým spôsobom aj tie SWAT analýzy alebo aj iné veci v tej teoretickej praxi fungujú a oni ťa to vyslovene učili cez tabuľky, cez poučky. A tým, že v tej praxi reálne neboli, nevedeli tú teóriu vysvetliť na reálnom príklade.

Ale boli tam aj učitelia, ktorí tomu rozumeli, ich prednášky boli fakt dobré… Nechcem teraz povedať, koľko percent bolo dobrých, koľko zlých. Je tam veľa učiteľov, ktorým chýba kontakt s praxou. Hlavne v marketingu, v tejto našej brandži, je to problém, lebo tie veci sa menia veľmi rýchlo. Učia ťa sms marketing, mobilný marketing… A mobilnému marketingu hovoria, že ťa niekto obvoláva s tým, že kúp si nejakú vec. A zrazu prišli po troch rokoch s tým, že mobilný marketing v tej hierarchii marketingov nie je to, že ti niekto volá, ale že je to o aplikáciách. Ale stále to volali mobilný marketing. Takže tí učitelia boli jedna vec, ale ja si myslím, že takéto vedy, ako je tá naša, alebo paveda, alebo čo to je, ty na tom nemáš čo päť rokov študovať. Alebo osem, keď ešte robíš doktorát. To musí byť oveľa viac previazané s praxou.

Neviem, ako fungujú ostatné marketingové fakulty na Slovensku alebo v zahraničí, ale my sme sa reálne učili dvakrát alebo trikrát to isté dookola. Trošku ti k tomu niečo prilepili, alebo niečo zobrali, ale v prvom roku si mal onboarding alebo čo, potom druhý a tretí ročník a štvrtý a piaty sa ti akoby zopakovali… To isté. Máš tam nejaký základ, máš sa tam za tie tri roky čo najviac naučiť z praxe, aby si plus-mínus vedel, keď chceš zostať v tom marketingu…

V prvom rade prvé tri roky sa musíš najskôr zorientovať v tom, či to chceš, alebo nechceš robiť ďalej. Po tých troch rokoch, keď vyjdeš, máš vedieť, čo by ťa plus-mínus zaujímalo. Ak vieš, že máš skôr kreatívne vlohy, hľadáš si kreatívnu pozíciu. Ak chceš vymýšľať, alebo robiť analytiku, alebo chceš robiť programátora, ak ťa to viac ťahá technickým smerom, tak ideš robiť development.

Ale podľa mňa ty máš po tých troch rokoch ísť na rok do praxe, odrobiť si to, čo si sa naučil, reálne si vyskúšať, ako to funguje. Ideálne tú prax riešiť počas školy, ale dať si rok pauzu. A potom, pokiaľ si chceš robiť magistra alebo nejakú nadstavbu nad tým, tak v prvom rade by si si to mal platiť. Tým, že ťa tá škola naučila niečo, čím sa budeš živiť celý život, máš to dať nejako naspäť. A tým, že by si si to platil, mal by si adekvátnych ľudí alebo adekvátnu kvalitu vzdelávania.

Keď sa tri roky učíš niečo a potom dva roky to isté, nemáš tam žiadnu pridanú hodnotu. A väčšina tých ľudí, aspoň u nás to tak bolo, ten, kto bol šikovnejší, štvrtý-piaty ročník do tej školy ani nechodil, lebo si vybavil individuálny študijný plán a robil väčšinou na fulltime. Do tej školy si došiel, vieš, raz-dvakrát, aby ti sedela prezenčka. Ten magisterský stupeň, čo ťa má v niečom vystreliť a vyšpičkovať, tak niekto si to vyslovene odchodil, alebo iba absolvoval.

A je to podľa mňa škoda, lebo keď si riešiš robotu, ten bakalársky stupeň ťa naučí to, že si sám na seba dokážeš zarobiť nejaké peniaze marketingom, potom dva roky si budeš platiť –  nemusí to byť veľa, ale aby si mal nejakú motiváciu do tej školy chodiť, tak by to malo niečo stáť. Keby si za to dostal push od kvalitných ľudí… A nech je to pokojne spojené s praxou… Lebo kopec ľudí študuje napríklad v Dánsku a tam je to úplne inak spravené. V tých vyšších ročníkoch reálne riešia zadania z firiem alebo zo štátnych inštitúcií. Vyslovene je to o tej praxi. lebo v tej teórii sa už nemáš čo učiť. Vieš, čo sa naučíš? Definíciu sloganu? Lepšiu alebo väčšiu?

 Š: Obšírnejšiu… My sme sa stihli učiť do bakálara nejaké veci dvakrát. Psychológiu, potom sociológiu, potom psychológiu sociológie.

P: No a to potom aj s tým doktorantstvom súvisí, keď sme pri tom marketingu: na tej marketingovej škole robiť nejaký výskum? Akože dá sa to, keď ten výskum spravíš dobre, môže to mať aj vedeckú hodnotu. Ale podľa mňa celý ten marketing je o praxi. Môžeš skúmať psychológiu farieb alebo veci, pri  vedeckej časti, ale ten výstup by mal byť podľa mňa aj pre tú školu, aj pre toho študenta, čo by to riešil tri roky, konkrétne praktické zadanie, čo máš postaviť.

Nie, že robíš bakalárku alebo diplomovku, navrhuješ marketingový plán firmy, tak si spravíš jeden google dotazník, pospamuješ Facebook dva-tri víkendy, založíš si Facebook fanpage a…

Š: A bude dobre… Máme tu poslednú otázku, čo by si odporučil tým, čo študujú aktuálne, čo by mali podľa teba robiť čo najefektívnejšie?

Mali by sa učiť podľa mňa viac ako len to, čo im dáva škola. Keď študuješ dizajn, sám sa uč typografiu, uč sa farby, pozeraj si prednášky, zlepšuj sa non-stop. Zlepšovať svoj skill je podľa mňa dôležité, lebo ťa rýchlo predbehnú. Teraz je kopec dizajnérov, 16-17 ročných mladých chalanov, ktorí sú sekači. Dávajú veci, ktoré… Ja v osemnástich rokoch som nevedel poriadne zapnúť photoshop. Táto naša brandža je taká, že keď nebudeš stále sledovať trendy – tým, že si starší a naberáš skúsenosti, vieš niečo rýchlejšie vymyslieť, ale ten remeselný skill si musíš pestovať nonstop, lebo za chvíľu ťa vytlačia lepší, mladší, lacnejší, a tak ďalej.

Ako robí Jágr v NHL. Má 46 rokov a po zápase alebo tréningu ešte zostane strieľať na bránu, 300 pukov, dá si závažie na hokejku a maká na sebe… Môže to znieť ako motivačný bullshit, že treba makať, ale on to nemusí robiť, je historicky druhý najproduktívnejší hráč v NHL, môže to mať úplne na háku, ale vyslovene drie.

Lebo keď reálne dojdeš na zápas, j*bneš gól, vyhráš zápas, to je, ako keď dojdeš do roboty, máš klienta… Neviem, či je to úplne dobrý príklad.. Ale keď sa nemusíš hanbiť za svoju robotu, reálne je vidieť, že tomu klientovi nepredávaš blbosť, ale je to robota, za ktorú sa pokojne postavíš… To dosiahneš len vtedy, keď si dobrý. Skiller.

Určite si na tej škole treba užiť aj celú študentskú eufóriu, mladosť, krúžkovice, opíjačky, baby little hlupotu, ale už nie si zasran a o chvíľku z tej školy vyjdeš. Tá škola ti dá tri alebo päť rokov, keď sa môžeš úplne vyblázniť, úplne na debila… Síce vtedy sme si toľko vecí netočili, nebolo až také veľké riziko, že niekto na teba niečo vytiahne…

Ale chápeš, skončíš tú školu, celý život potom budeš musieť robiť a mal by si sa na tej škole naučiť to, aby ťa tá robota bavila. Ja si neviem predstaviť, že by som chodil sem – je to moja firma, nechodím k niekomu do zamestnania – ale keď som robil v eTargete, tak ja som tam chodil s tým, že ma tá robota bavila. Sú ľudia, ktorí bez ohľadu na to, v akom sú fachu, chodia do tej roboty, lebo inú nemajú, ale musia si to odsedieť, lebo…

Š: Lebo platia hypotéku

P: Lebo platia hypotéku, pípne ti výplata. A keď si za tie tri roky neprišiel na to, že to nie je vec, ktorú chceš robiť celý život, tak je to prúser. To radšej odíď v druhom ročínku a choď nájsť Boha voľakam, do púšte. Ale už po tom prvom, druhom, by si tam mal chcieť byť na tej škole. Nezostávať tam, lebo sa naši nas*rú, že nedokončíš školu, lebo oni to platia.

Š: Takže si nájsť cestu na tej výške hlavne. Vybrať si, čo chceš robiť.

P: Keď už si tam, tak už podľa mňa musíš… Ak aj nebudeš hyperaktívny, nebudeš riešiť štyri start-upy za školu, alebo nebudeš nejaký podnikateľ, minimálne sa nauč nejaké remeslo, nejaký hard skill. Že budeš vedieť chodiť, alebo nastaviť kampane, alebo sa naučíš poriadne po anglicky, po nemecky… Ten jazyk má byť úplný základ. Tým, že my sme to na škole nemali, riešili sme to veľmi zbežne, teraz vidím, že mi to chýba. Musím to dobiehať sám, lebo ten jazyk je dôležitý aj v tejto našej brandži, potrebuješ nebyť mumák, opica, čo sa nevie vyjadriť po anglicky. Minimálne po anglicky. Čiže jazyky a…

Š: A byť skiller.

P: A bicykel.

Š: Dobre, díky za rozhovor, Pali, možno ešte urobíme nejaký ďalší niekedy. Čau.